ORAVA

(Podľa skutočnej udalosti)

Večerný súmrak začiatkom októbra 1959 objal okresné mestečko Trstená a jej okolie. Do pokojného ticha tohoto podvečera sa výrazne tlačili ozveny kostolného zvona, pozývajúce veriace duše na večernú pobožnosť.

Na záver náročného pracovného dňa mňa a priateľa Alfonza pozval Jozef Kavčiarik, vtedy ešte nedoštudovaný seminarista, na pohárik červeného vína. Aj dnes sa potešil, že som ho neodmietol. Rád so mnou diskutoval, či filozofoval. Rodák z Dlhej nad Oravou bol zdatný diskutér. Šesť semestrov štúdia teológie ho veľmi vyzbrojilo. Po vylúčení zo štúdia sa pre neho práca v Dolnom Kubíne nenašla. Nakoniec on sám bol spokojný. Neskoršie často opakoval, že cestovanie bolo v podstate rovnaké a Trstená bola katolíckejšia ako Dolný Kubín.

Ešte sme sa ani nerozhovorili, keď v mojej pracovni zazvonil telefón. Pokiaľ som s Jozefom prehodil pár zdvorilostných slov, Alfonz Zaťko, môj štatutárny zástupca a ekonomický podpredseda vtedajšieho Okresného zväzu spotrebných družstiev v Trstenej príliš dlhému vyzváňaniu telefónu urobil koniec. So smutným výrazom v tvári sa vrátil medzi nás a oznámil mi, že sa mám okamžite prihlásiť na Okresnom výbore KSS v Dolnom Kubíne u súdruha Chrapčiak, vedúceho tajomníka.

Naliehavá výzva nás zaskočila. Aj Jozef zbledol, myslel si, že ide o neho. Vždy usmievavý Alfonz zostal bledým do neskorého večera. Ja sám som sa predtým s Chrapčiakom ešte osobne nestretol, napriek tomu, že k 1.1.1959, teda 18 mesiacov pred veľkou územnou organizáciou štátu, došlo k zlúčeniu okresných zväzov spotrebných družstiev Trstená a Dolný Kubín so sídlom v Trstenej a ja ako štatutár som podliehal orgánom v Trstenej. Dolnokubínske orgány svoj vplyv prenášali cez orgány v Trstenej. Hovorím to preto, lebo prvé oficiálne stretnutie s ním mi utkvelo v pamäti dodnes.

Hneď po telefonáte nastalo intenzívne zháňanie auta a vodiča.
Hoci spotrebné družstva boli v tomto povojnovom období dosť bohaté, tvrdé štátne limity im neumožňovali kupovať autá, nie tak ako dnešným malým  podnikateľom. Aj naša organizácia mala pomerne veľa peňazí, keď v predmetnom roku sme do Nemecka a Rakúska vyviezli vyše 100 vagónov čučoriedok a brusníc, ale nad autami a investíciami vládli štátne limity, ktoré sa prekročiť jednoducho nedali.

V roku 1959 sme mali 1200-ku, ktorá ráno slúžila na rozvoz pečiva z vlastnej trstenskej pekárne a po obede pre riadiaci aparát. Tóno Lucký, ako patrón malej dodávky býval v Krásnej Hôrke a zohnať ho nebolo možné. Nakoniec Alfonz z blízkeho pohostinstva priviedol mladého vodiča Jozefa Lofaja, ktorý dodávku spojazdnil a po hodine od Chrapčiakového telefonátu sme do Dolného Kubina mohli vyštartovať. Keďže sa Jožovi očká mierne trblietali, spýtal som sa ho, či niečo nevypil. Kdeže, zaprisahal sa, netušiac aké dobrodružstvo ho čaká.

V sídle v OV KSS v Dolnom Kubíne som sa aj s Alfonzom prihlásil o 19:20 hod.

Najskôr Chrapčiak zaúradoval voči môjmu zástupcovi, ktorý v bývalom spotrebnom družstve v Dolnom Kubíne robil podpredsedu o čom Chrapčiak vedel, ale rozzúrený to nevnímal. Zlosť si teda vylial na mne. Dlho hovoril o komunistickej poslušnosti, skromnosti a disciplíne, až som sa čudoval, akú on má bohatú zásobu slov. Vlastnými slovami sa upachtil a opakovane si s požužvaným kapesníkom utieral prepotené čelo. Akákoľvek moja snaha povedať niečo, vyšla nazmar.

Krátko po 20. hodine mi Chrapčiak šepkajúc povedal: pôjdeš do Zázrivej a zapečatíš všetky liehoviny a vína v tamojších predajniach a pohostinstvách tak, aby sa nikto nepripil do rána, kedy tamojší kaplán Senaj má narukovať na vojenskú službu. Vieš súdruh, ten katolícky kaplán nám v Zázrivej robí neplechu. Rieši sa to nielen u nás na okrese, ale aj na kraji a zaujíma sa už o to aj Bratislava, osobne súdruh Bacílek, vtedajší najvyšší predstaviteľ KSS na Slovensku. Celá akcia prebieha v prísnej tajnosti, ani ty súdruh nesmieš o tom nikomu hovoriť dovtedy, kým Senaj nenarukuje.

O drobných nedorozumeniach kaplána Senaja so svojím spolubratom, staručkým správcom fary, ba aj s funkcionármi národného výboru, s učiteľmi, pracovníkmi obchodu, so zdravotníkmi a listonoškami som niečo vedel. Nechápala som však prečo sa tým zaoberá až ÚV KSS. Dovtedy som nevedel ani to, že katolícky Kaplan Senaj a vedúci tajomník OV KSS hrajú spolu za Dolný Kubín futbal.

Spútaný nejasnosťami a tvrdými poučkami z morálky som budovu OV KSS o 20. hodine a 40. minúte opustil.

Čakajúcemu Alfonzovi a vodičovi Jozefovi som oznámil, že pokračujeme ďalej. Do denníka jázd, takzvanej stazky, som prikázal napísať Zázrivá. Usadil som sa po boku vodiča a rozmýšľal. Ako taký učeň som sledoval „Katolícku akciu“,  ktorá však už dávno skončila. Na programe každodennej politiky boli iné budovateľské úlohy: náprava ekonomických problémov a iné. Ješitný a kariérou posadnutý katolícky kaplán pre veľkú politiku nič neznamenal. Potvrdil mi to aj Alfonz za križovatkou v Párnici keď vyriekol, že do Zázrivej ideme touto nočnou hodinou kvôli Senejovi.

Zdôraznil, že pre zázrivcov, kde takmer v každom domku varia ľudia „samohonku“, nejaký zákaz predaja konzumných liehovín žiaden význam nemá. Napriek tomu som sa o Zázrivej ďalej rozmýšľal. Vtedy o jednu tretinu väčšia obec ako okresné mesto Dolný Kubín bola zaujímavá nielen svojím ústredím, ale aj 10-timi k nej patriacimi osadami.

Zázrivá ma vtedy pútala ako tvrdá protifašistická bojovníčka, ako partizánska bašta na rozhraní dolnokubínskeho a žilinského územného celku. Bola tiež jedným z najkrajších kútov Slovenska. Bola prevažne zaostalá, poznačená analfabetizmom.

Už pri prvom dotyku som sa do nej zahľadel a môj vzťah mi ešte aj Alfonz, rodák z jej ústredia utvrdil.

V zložitých úvahách prechádzame okolo Čaplovičovej vily, kde od Veľkej Lúčivnej  prebehol pred nami kŕdeľ sŕn. Smerovali za vodou ku Zázrivke.

Podvečerný trstenský smog, ťaživo pôsobiaci nielen na telo ale i na dušu, strieda rozjasnená zázrivská dolina. Mesiac, vchádzajúci do splnu, nám robí nemého ale milého sprievodcu.

Moje tiché dumanie preruší Alfonz výrokom, že vie prečo do Zázrivej ideme. Rozpory mladého katolíckeho kňaza s jeho už staručkým predstaveným a ďalej rozpory s obcou a určitými skupinami ľudí  prerástli mieru únosnosti a vyžiadali si radikálne riešenie.

Nevenoval som tomu pozornosť aj preto, že mi Chrapčiak zakázal o tom hovoriť dovtedy, kým Senaj nenarukuje. Venoval som sa kráse mesiacom osvetlenej zázrivskej doliny. Miestami rovná, o niečo ďalej zase kľukatá cesta, raz nás ku pokojnej a žblnkotajúcej Zázrivke priťahovala a opäť od nej vzďaľovala. Bola to nekonečne dlhá cesta.

Na mnoho otázok som nenachádza odpoveď. Ani na tú poslednú, či sa tejto noci do Zázrivej vôbec dostaneme. Zlé tušenie sa po niekoľkých minútach naplnilo.

Naozaj. Pri Karcolovom domku nám naše tajné poslanie nečakane prerušila hliadka troch mužov ovenčených niekoľkými ručnými granátmi a samopalmi. Z kopčeka na nás mieril ľahký guľomet. Všetko pozostatky z druhej svetovej vojny.

Aj v tomto vážnom momente Alino preukázal pohotovosť. Najskôr povedal, že som jeho predstavený a potom, že z pracovnej porady v Žiline chce navštíviť chorľavú mamu, ktorá sama žila v ústredí. Neuverili. Kategoricky nám prikázali otočiť a ísť domov. Nemalo zmysel oponovať. Ani Alino nedokázal odhadnúť, čoho sú jeho rodáci schopní.

Prenocovali sme na poschodí potravinárskej predajne v Oravskej Porube, teda u Zaťkovcov, aby sme ráno čo najskôr splnili Chrapčiaková príkaz.

Skoro ráno sme do Zázrivej vyštartovali znovu. Mesiac už za hory zašiel a dolinu zahalila hustá hmla. Po ozbrojencoch na Karcoľovom kopci nebolo ani chýru ani slychu. Ostávajúce necelé dva kilometre do ústredia sme hravo zvládli.

Škodovku odstavíme vo dvore u mamy, zahlásia Alino, ktorému som pochopiteľne naše poslanie nakoniec prezradil a tak sme aj urobili.

V ústredí vládlo neskutočné ticho, keď sme zhruba o 6. hodine ráno začali realizovať naše poslanie. Zvony blízkeho kostola volali ľudí na bohoslužby. Jožo Laštic, výčapník, si pred dverami krčmy zapálil cigaretu. Tajuplne sa na nás usmieval a nakoniec naše poslanie uvrhol do pravde blízkeho podozrenia.

Vedúca pohostinstva, manželka riaditeľa školy, dcéra vychýrenej krčmárskej rodiny v  Terchovej, pani Vietorisová, nám zakývala z okna bytu na poschodí a vzápätí nás ponúkla borovičkou s horcom, vtedy najobľúbenejšej pálenky v celej terchovskej a zázrivskej doline.

Našu úlohu sme veľmi rýchlo splnili, pretože naši zamestnanci, znechutení Senajovými nedeľnými kázňami, nám boli nápomocní.

Dopíjali sme kávu u Vietorisovcov, keď hlava rodiny a riaditeľ základnej školy v jednej osobe oznámil, že sanitku, ktorá doviezla do zdravotného strediská lekára Senajovci prevrátili.

Nečakane rýchlo sa ústredie zaplnilo ľuďmi. Asi polovica z nich bola proti Senajovi, ostatní za neho. Až po príchode polície sa dav rozišiel. Každý šiel po svojej robote, Daniel do školy, Ondrej Zelenec na poštový úrad, Matúš Mäsiar otvoriť bufet, v ktorom rozvoniavali čerstvé šišky. Jožo Laštíc si zapálil novú Detvu a Senaj sa utiahol na faru. Nenarukoval. Biskupskému úradu do spišskej Kapituly napísal kajúcny list s prísľubom, že sa do svetských veci miešať nebude a duchovnému spolubratovi tiež dá pokoj.

Senajova zdržanlivosť nebola trvalá. Do Dolného Kubina nastúpila nová štátna a politická garnitúra. Celooravské okresné sídlo prevzali ľudia, ktorým úbohé žabomyšej vojny zázrivcov boli cudzie.

Pred okresnými orgánmi a funkcionármi stáli oveľa vážnejšie úlohy, napríklad zamestnanosť, socializácia dedín, budovanie školských a obchodných zariadení, výstavba novej nemocnice a podobne.

Senaj mnohým zišiel z očí aj z mysle. Aj ja som na neho takmer zabudol. V roku 1965 sa viackrát opakovane ozýval do domáceho telefónu, obyčajne keď ja som ešte nebol doma, že aby som s obchodníkmi a krčmármi v Zázrivej robil poriadky, pretože to sú samí zlodeji. Podobnými telefonátmi obťažoval aj iných okresných funkcionárov.

Znova mu všetko prekážalo, funkcionári a pracovníci národného výboru, riaditeľ a učitelia základnej školy, lekári a personál zdravotného strediská, správca pošty a doručovatelia, personál miestnej prevádzky a dokonca i funkcionári zakladajúceho sa JRD. Na mušku si zobral aj vedenie OFZ, MNV i OV-KSS.

Častejšie sa problém Senaj dostával na rokovania okresných, krajských, ústredných orgánov a oprávnene aj Biskupského úradu v Spišskej kapitule.

Takmer po 10-tich rokoch prípad či po novom kauza Senaj sa znovu zopakovala.

Nová veľkookresná garnitúra trochu oprášila a trochu zredukovala starý scenár a duchovnému na faru povolávací rozkaz znovu doručila.

Avšak Senaj ani 1.10.1968 na povinnú vojenskú službu nenastúpil. Zabarikádoval sa na FARE a oddal sa pod ochranu asi 120-tim jemu verným farníkom.

Keďže strach z ochrany kaplána podnapitými farníkmi pretrvával, znova som dostal nezmyselný príkaz zapečatiť všetky liehoviny a vína na predajniach a pohostinstvách tak, že sa v dohodnutý čas začali vykonávať inventúry. Pre istotu sa nariadili inventúry aj v textilných predajniach a v domácich potrebách.

Zázrivské ústredie bolo do 10. hodiny pokojné. Trma-vrma nastala až po príchode policajtov, ktorí Senaja jednoducho zobrali a odviezli do Dolného Kubina.

Sprievod mu robilo asi 6 autobusov jemu verných farníkov. Na FARE do kuchyne, špajze, podkrovia a pivnice sa nasťahovali policajti, aby ochutnali dary veriacich, najmä klobásy, oštiepky a korbáčiky. Časť z tých darov sa dostala na inventúrne súpisy.

Kaplánov otec schovával, čo sa dalo. Znesvätili farbu oplzlými nadávkami na komunistov a štát. Keď na faru okolo obeda doručili list zo spišskej Kapituly o tom, že syn bol exkomunikovaný, teda vyobcovaný z katolíckej cirkvi, údajne spáchal harakiri.

Ako Chrapčiak v roku 1959 zdôrazňoval, že všetko sa musí uchovať v tajnosti, tak to platilo aj pri tejto opakovanej udalosti.

Bývalý kaplán sa nadobro stratil. Pochovala ho vlastná pýcha, vzdorovitosť, túžba po osobnej sláve, ješitnosť a kňažská nezodpovednosť.

Zázrivá, ktorá sa výrazne zapísala do histórie SNP, už bola na inej pozícii, ovládol ju nový duch i nový život. Samotná obec aj jej doliny opekneli.

Počtom obyvateľstva mierny poklesla, napriek tomu patrí medzi najväčšie obce Oravy.

Jej sociálny, ekonomický a kultúrno-športový rozvoj popisujú viaceré autoritatívne monografie a publikácie.

Ja som si v tomto príspevku nekládol tieto ambície. Naopak, v skromnej úcte Vám vážení zázrivci len blahoželám.