Zbrojenie po stáročia najväčšiu ťarchu prinášalo chudobe. Bohatým a mocným (aj štátom) nalievalo nový kapitál. Tí na pokračovanie balamutili pospolitý ľud nevyhnutnosťou zbrojenia.
Tak to bolo aj u nás pred koncom prvej ČSR. Pod heslom „Republiku si nedáme“ naši predkovia vybudovali obranu, ktorú by Hitler, nebyť zrady spojencov, nebol schopný len tak prekonať. Pamätné a nezničiteľné bunkre pozdĺž hraníc na juhu a západe bývalej republiky svedčia o vtedajšej sile a odvahe našich predkov.
Žiaľ, spomenuté obranné opatrenia ale i ešte stále žijúci svedkovia, veľmi dobre pamätajú, ako si nás hitlerovská mašinéria a zrada spojencov rýchlo a takmer bez výstrelu podmanila. S nami padli milióny bojovníkov a nevinných ľudí spolu s nevyčísliteľnými stratami na majetkoch väčšiny európskych štátov a ich ľudí.
Hoci boli a stále sú dôvody poučiť sa z ukrutností druhej svetovej vojny, ľudstvo sa nepoučilo.
Oživujú sily a tendencie podporujúce lokálne vojny na Blízkom východe a volajú po novej vlne zbrojenia.
Aj u nás chcú určité sily (dobrodruhovia) viac peňazí (vraj na OBRANU) do armády a na posilnenie vojenského zoskupenia NATO. Nemeckí fašisti rozpútali druhú svetovú vojnu, lebo vraj ich menšina, žijúca v pohraničí ČSR (Sudety) je utláčaná. Teraz je podľa súčasných predstaviteľov Ukrajiny utláčaná väčšina žijúca v tomto regióne.
Bojové operácie a ich kruté dôsledky sú si veľmi podobné. Žiaľ, aj po sedemdesiatich piatich rokoch a ako dlho ešte?