Na Ukrajinu mier akosi neprichádza. Sankcií a politických vyhlásení stále pribúda, podobne ako ľudských obetí a škôd. Avšak mier, pokoj zbraní, úcta a porozumenie viaznu v bahne geopolitických záujmov.
Priznám sa, mám strach. Bojím sa hukotu fašistických bombardérov, ktoré sa v mnohopočetných letkách vyrojili v roku 1939 na Krakow a Waršavu. Ponad môj rodný kraj – Oravu leteli hlučne a veľmi nízko. Ich nepríjemný hukot mi v ušiach zuní dodnes.
Oveľa nepríjemnejší bol ich útek z ruskej, ukrajinskej, bieloruskej, moldavskej a iných zemí ZSSR a ďalších spojencov protihitlerovskej koalície v rokoch 1943-1945, keď bombami zahádzali nedobytý kraj. Bojím sa znovuzopakovania dejín. Ako horiace obce môjho kraja (Liesek, Trstená, Zábiedovo, Ústie, Námestovo, Bobrov) v roku 1945, vidím teraz v plameňoch mestá a obce Ukrajiny.
Bojím sa týchto geopolitických záujmov, ktoré neničia ani Moskvu, ani New York, ba ani Berlín či Londýn, ale obyčajných ľudí, žijúcich na Ukrajine.
Bojím sa nezmyselného a bezhraničného ozbrojovania, po ktorom volá nielen vrchnosť NATO ale aj ľudom zvolený ukrajinský prezident.
Bojím sa politikov, ktorí na ruinách nemocníc, škôl, vereijných i historických budov, vidieckych i mestských sídliskových domov, za svätú vyhlasujú demokraciu a spravodlivosť.
Vojna na Ukrajine od prvopočiatku nebola lokálnym, ale geopolitickým problémom. Rovnako ako mier, ktorý tam treba objektívnymi rokovaniami a silou verejnen mienky presadzovať a nastoliť.
Celá debata | RSS tejto debaty