Našej generácii v mladosti (na rozdiel od terajšej) nebolo dopriane bozkávať sa verejne (na ulici, pošte, diskotéke, pri barovom pulte, v divadle, autobuse atď.). Naša generácia dospievala v bázni a vzájomnej úcte, v skromnosti a povojnovej chudobe.
Bozk, nie je jediný symbol lásky, bol nie len uctievaný, ale aj poctivo strážený, bozkami sa jednoducho neplýtvalo.
Neskôr (v 60-tých rokoch minulého storočia) nám bozky a verejné objímanie z východu priniesli bratia Rusi. Jegorov bozk (čo bol chýrny partizánsky veliteľ operujúci v regióne dolnej Oravy) cítim dodnes.
Bozk, ako symbol zrady sa prejavil u Judáša v Getsemanskej záhrade, na základe ktorého Ježiša zajali a ukrižovali.
V máji 1968 sa L.I.Brežnev vášnivo objímal a bozkával s A.Dubčekom. A v zápätí (v auguste 1968) chladnokrvne vyslal do Československa tisíce vojakov Varšavskej zmluvy na zmrazenie obrodných procesov (vraj v záujme ochrany mieru a demokracie).
Bozky, ako symbol zrady, priniesli do vlády a parlamentu liberáli po voľbách 2010, aby po osemnástich mesiacoch spoluvládnutia povalili vlastnú vládu.
Bezbrehé (bujaré) povolebné oslavy sprevádzané objímaním a bozkávaním (Rško – Ivetka) v tieni balónikov v opakovaných šotoch televízie volajú po pľuvancoch z najpodradnejších krčiem.
Najvydarenejším šotom verejnoprávnych i súkromných médií sú bozky podpredsedu vlády s jej predsedníčkou, ktorý sa zrodil po kauze Daňového úradu v Košiciach. Ivetka radšej utiekla z politického života.
Jasné! Nie všetky bozky a objatia pramenia z lásky.