Tvrdošín vždy v niečom vynikal. Spomínam si na mnoho príhod a zaujímavostí, vhodných do jeho mestskej kroniky. Jednu z nich s dávkou nespokojnosti a rozhorčenia uvádzam v nasledovných riadkoch.
Široko-ďaleko známa Pekáreň v Tvrdošíne (v polovici minulého storočia) vôňu jej chleba (šírila) rozsievala nielen v meste a okolí, ale I ďaleko za jej hranicami. Z jej výroby sa každý týždeň posielal komplikovanými cestami chlieb aj do Prahy, na stôl národného umelca pána Wericha.
V roku 1970 nakoniec pekáreň „padla“ za obeť výstavbe nového hotela. Niektorí ľudia nadávali, predávajúci boli spokojní (p. Chalupníková, p. Žihla) a radovali sa vo vedení Stredoslovenských pekární, pretože chlieb vyrobený v Tvrdošíne, bol takmer tri-krát drahší, ako v novej priemyselnej pekárni v Dolnom Kubíne.
Príprava i samotná výstavba nového hotela boli sprevádzané rôznymi ťažkosťami a problémami (stavebný limit a úhrada, ocenenie budovy pekárne a pozemkov, získanie dodávateľa, zaradenie stavby do menovitého zoznamu, úhrada asanačných nákladov a pod. – vnímajte podľa vtedy platných predpisov). Napriek tomu bol hotel nesmierne rýchlo – do 3 rokov postavený.
Tvrdošín v tom čase prežíval nebývalý rozvoj, o ktorý sa sám neveľmi zaslúžil. Nové sídlisko Medvedzie, nový závod Stredoslovenské mliekarne, nový závod Stredoslovenský mäsopriemysel, nový závod podniku Zelenina Žilina a nakoniec i nový hotel podniku Reštaurácie Dolný Kubín. František Garaj, vtedajší peredseda ONV to často okomentoval poznámkou: „nedali sme im sídlo okresu, nakoniec dostávajú viac“. Neboli to síce žiadne giganty socializmu ale predsa, aj v novom hoteli našlo prácu 64 ľudí.
Jeho slávnostné otvorenie poctili svojou účasťou najvyšší predstavitelia okresu, v mestskom rozhlase po celý deň vyhrávala hudba, tridsať dievčat – budúcich servírok položilo kvety v miestnom parku k pomníku padlých v II.svetovej vojne.
Kolektív hotela popri počiatočných nedostatkoch začal zbierať úspechy. Pre pribúdajúce školské, odborárske, družstevnícke a iné zájazdy, pre časté návštevy významných činiteľov (napr. prof. P. Colotku, či min. Tereka, nár.umelkyne M. Medveckej a jej hostí) či návštevy politických, kultúrnych a charitatívnych hostí ba i niekoľkomesačné ubytovanie Japonských expertov (z Tesly Nižná) bola kapacita 64 postelí príliš malá, preto už vtedy (r. 1974-79) hotel zabezpečoval ubytovanie aj v súkromí.
Zaujímavú návštevu hotela v októbri 1976 zaznamenali jeho pracovníci na základe obyčajnej pubertiackej stávky už dospelých a vtedy dobre známych „hrdinov“ M.B. a P.P. Tí do hotela (do jeho recepčnej haly) priviedli skutočného „koňa“, vytiahnutého z nie najlepšie udržiavanej maštale. Pani G. Grosmanová, vtedy službu konajúca recepčná div nedostala zradníka. A čuduj sa svete, polícia tento priestupok nedotiahla do konca, hoci recepčná bola manželkou jedného z prvých policajtov – náčelníkov povojnového obdobia v Tvrdošíne. A potom „vraj“ za totality boli zákony spravodlivé.
Na nepretržitú prevádzku v mliekarňach i mäsokombináte doľahla tma. Mladé zariadenia postavené na oračinách (1.trieda pôdy) v šestdesiatych rokoch minulého storočia (nie na zelených lúkach, ako sa dnes div nie s chválospevom hovorí) sú mŕtve. Umŕtvil ich staronový kapitalizmus, alebo ľahostajnosť, neschopnosť alebo nezáujem kompetentných?
Aj na vždy rozsvietený a plný života hotel LIMBA, nesúci názov domo-rodeného občana V.Š. – víťaza vypísanej súťaže doľahla tma. Jeho predčasnú smrť objala temnota a pretrvávajúce záhady nevydarenej – či pochybnej privatizácie.
Vrátiť Limbu, stále dobre vyzerajúcu, patrične vybavenú mladicu do nového života nedokáže konská návšteva už mŕtvej konskej hlavy z roku 1976, ale iný, zodpovedný, kompetentný a nezneužitý prístup ľudských (nie konských) hláv.
Po dvadsaťročnej KÓME je to pre hotel Limba najvyšší čas.